Myslím si, že každá miera trpezlivosti má svoj strop a posledné dni mi to potvrdzujú. Napríklad dnes som si prečítal, že vo Zvolene vodič na autobusovej linke kde sa viezli tri Ukrajinky im nemiestne nadával a aj keď dobre nerozumeli, vedeli, že terčom jeho rozhorčenia sú práve ony. Spolucestujúci sa len usmievali… Ukrajinky sa následne sťažovali a dopravný podnik sa im ospravedlnil. Takisto v obchode sa sťažoval dôchodca pokladníčke, že všetko je stále drahšie a tí „hore“ sa zaoberajú len vojnou v Ukrajine, vlastný národ im je ukradnutý. Ráno v nemocnici zasa sestričky debatovali o to, aké majú u nich problémy aj po COVIDE a nezabudli spomenúť, že “ na vláde“ to nikoho netrápi, hlavne že bude v base Kaliňák a možno aj Fico.
Nuž v poslednej dobe akoby opadol z ľudí na Slovensku strach z COVIDU a vystriedal ho síce strach z vojny, ale aj ten sa pomaly vytráca a namiesto toho prichádza obava o chlieb každodenný či teplo a svetlo v nasledujúcej zime. Tí, ktorí na to majú, sa samozrejme zaujímajú najviac o nastávajúcu dovolenku,,. Ale čo tí ostatní, ktorých je asi väčšina. Najmä dôchodcovia, ktorí od začiatku vojny na Ukrajine vnímali tieto udalosti zvlášť citlivo, lebo majú najviac v pamäti vojnové udalosti 2. svetovej vojny a aj z augusta roku 1968. Nanešťastie v slovenskej vláde a parlamente spolu takých spočítate na prstoch jednej ruky . A tí, ktorých kosila epidémia v uplynulých dvoch rokoch najviac, aj keď to pripadá ako necitlivý “ čierny humor“ prakticky šetrili sociálnej sporiteľni dôchodky, ostali „na ocot“ . Tak nečudo, že čoraz viac šomrú aj na utečencov z Ukrajiny, lebo si myslia, že tí ich pripravili o vyššie dôchodky.
Jasné, že inak to vnímajú „páni “ z vládnej a parlamentnej garnitúry, ktorí nemusia chodiť každý deň do obchodu s obavou , ako zas zdraželi chlieb či mlieko, či ovocie a či budú môcť vnúčikom kúpiť aspoň to nezdravé lízatko. A asi im nevadí ani to, že benzín a nafta v ich drahých autách je čoraz drahší…Tí ostatní, najmä skôr narodení to zatiaľ trpezlivo tolerovali a radi sa vždy rozdelili aj s tým málom s každou návštevou, ktorá prichádza v dobrom. Veď tak ich to učili aj ich rodičia a prarodičia. Slováci sú národ pohostinný a trpezlivý. Miera každej trpezlivosti má však svoju hranice a zdá sa, že jej strop sa blíži. Čo bude potom ? Netrúfam si predpovedať a čo vy ?